Ako ma zviedol DIOR

Autor: Kristen Luptáková | 9.1.2011 o 13:30 | (upravené 9.1.2011 o 14:30) Karma článku: 2,58 | Prečítané:  334x

Každý autor má svoj špecifický štýl písania. Ak ste verným fanúšikom nejakého, konkrétneho autora okamžite ho spoznáte. Znakom môže byť diakritika, často používané výrazy a podobne. Kto už čítal moje články na predchádzajúcom blogu, pravidelne určite by spoznal moju tvorbu. Ale písanie nám ponúka širokú škálu možností. Ani pri písaní nemusíte skĺznuť do stereotypu.  A každý autor sa obrazne povedané "odtrhne z reťaze."  A presne tak vznikla táto poviedka ktorú si prečítate. Je to jednoducho "úlet."

 

Bola som unavená, však nakoniec ako vždy. Prirodzene po neskutočne dlhej služobnej ceste. Ako ja nenávidím letieť lietadlom! Každý jeden raz  mi skrúca žalúdok, a len potichu odriekam modlitby k Všemohúcemu a vrúcne ho prosím: „Bože, daj nech nespadneme.“ Bola som vychovávaná  v kresťanom duchu a o tom svedčí aj fakt, že si na každú služobnú cestu  pribaľujem do batožiny ruženec.  Ale na druhej strane musím sa priznať, že som poriadna divoška.  Ani nechcite vedieť koľko som mala v puberte „frajerov.“  Poviem to asi tak, že sa to dá počítať na desiatky ... Ale neznamená to, že som bola štetka.  Mala som len svoj ideál a hľadala „Pána Božského. “Dodnes mám pocit, že sa stále točím v nesprávnom kole.  Áno mám partnera a musím povedať, že každá žena  by mi mohla závidieť. Je milý, inteligentný, má dobrú prácu a k tomu ako bonus je to perfektný milenec. Kristián nie je ten typ muža, ktorý  hľadí len na to čím skôr uspokojí sám seba. Ide mu hlavne o to aby to bolo príjemné pre mňa. Tým sa však moje šťastie zďaleka nekončí. Mám 32 rokov a prácu o ktorej sníva každá mladá žena. Navrhujem  oblečenie spolupracujem s najväčšími hviezdami tohto biznisu ako sú Vivienne Westwood, Christian Dior či PRADA.  Polovicu môjho bytu tvorí len šatník, plný luxusných značiek ale aj napriek tomu sa cítim nespokojná. Dnes ma skolil pocit nesmiernej únavy. Keď som vošla do svojho bytu zhrozila som sa, aký chaos som po sebe zanechala. V tomto momente mi je to však jedno. Vyzula som si z nôh červené lodičky, kufor som položila do rohu a zvalila som sa na posteľ v spálni.“ Crrrn.“ Zvonenie telefónu spôsobilo, že som sa okamžite posadila na posteľ so zmäteným výrazom na tvári.  Nechce sa mi dvíhať „pevnú linku“ záznamník to vybaví povedala som si v duchu.  „No tak cica viem, že si tam.“ Ozval sa mužský hlas v telefóne.  Bol to Kristián.  „Zlato viem ,že si unavená ale skús sa premôcť a zober to.“   Vstala som a zodvihla telefón. „Deje sa niečo?“ Ozvala som sa unavene. „Nie len som chcel počuť tvoj hlas.“ „Hmmmm.“ „Chýbala si mi....“ Bola som neschopná odpovedať.  „Sára, zlato asi budeš unavená, tak si dýchni zajtra so ozvem.“  „Tak ahoj a prepáč.“ „Je to v poriadku.“ Sadla som si  na posteľ a odpadla od únavy myslím, že ten telefonát ma dorazil.

Do kelu! Je už desať ráno?  No super, budem meškať. Dnes ma čakalo stretnutie  s nejakým chlapíkom zo značky DIOR. Pravdepodobne to bude ďalšia gay ktorý bude nenásytne okukovať  moju kabelku a hlas bude mať asi o tisíc oktáv vyšší ako ja. „Fakt sa teším.“ Ale čo už  nejako to prežijem jedno nová homosexuálna známosť hore - dole v mojom telefónnom zozname ma nezabije. Dala som si vlažnú sprchu aby som sa prebrala. Ale čo si oblečiem?  A zrazu mi svitlo. Toto je tá správna príležitosť „ prevetrať“ nové šaty ktoré som si priniesla z  Paríža. Och, ako len milujem čiernu nič ňou človek nepokazí.  Obliekla som si teda šaty, obula elegantné lodičky a chystala sa líčiť,  keď ma prerušilo zvonenie mobilu. „Halo?“  „Tu je Paulo pracujem pre značku DIOR.“ Ozval sa mužský hlas v telefóne. Bola som prekvapená, že neznie tak tenko ako som predpokladala ale normálne ako bežný mužský hlas.  „Dovolal som sa správne k pani alebo slečne  Sáre Fidzberger? „Áno, slečne prosím.“ „Ospravedlňujem sa slečna Fidzberger ale chcel som Vás požiadať, či by sa naše spoločné stretnutie nedalo preložiť ma osemnástu hodinu, totiž nastali nečakané problémy s jedným klientom a musím sa o to postarať. “ „ Samozrejme je to v poriadku čiže o osemnástej?“ „A kde sa stretneme?“ „Napríklad v tej malej reštaurácií na Zámockej ulici budem pri stole pre dvoch niekde vpredu.“ Fajn prajem Vám príjemný deň veľmi sa teším sa na naše stretnutie.“ Odpovedala som už len v duchu. Potešilo ako sa situácia vyvinula. „Tak teda dovidenia.“ Zavesil a ozvalo sa len krátke pípnutie slúchadla.

Aspoň sa nemusím ponáhľať a mám viac času pre seba. Vyzula som si topánky a rozhodla som sa, že si vybalím kufor. Všetky veci boli následkom cestovania úplne pokrčené a niektoré špinavé. Naložila som teda práčku a postavila si na kávu. Káva na terase patrila medzi moje obľúbené rituáli. Zbožňovala som výhľad na Bratislavu a práve na tomto mieste som dokázala dokonale vypnúť. Pískanie čajníka ma vytrhlo z mojich myšlienok. Zaliala som si kávu a znova sa do nich ponorila. Necítila som sa šťastne aj keď som mala nato tisíc dôvodov. Vedela som, že ak  zostanem trčať doma znovu prepadnem depresií, ktorú tak strašne nenávidím.  Dopila som teda kávu a rozhodla sa, že „zoderiem“ mestské chodníčky. Alebo kasy v obchode :)?

Nie je nič lepšie ako ten pocit keď môžem bez starostí utrácať na oblečenie. Zoberiem svoju plastovú kamarátku nech sa trošku ošúcha a už som znova v tranze. Niekedy sa stane, že zabudnem na čas a svoje pracovné povinnosti. Opppps! To sú už štyri hodiny?  Usúdila som, že vzhľadom na nedostatok času bude vhodné zavolať si taxík. Po krátkom telefonáte som sa posadila na obrubník a tašky s oblečením som položila vedľa seba. Ten taxikár si bude musieť pohnúť inak budem ZASA meškať!  Po krátkom čakaní som nastúpila a nemohla som nevšimnúť úškrn na tvári šoféra. Rozhodla som sa však, že to budem ignorovať a tak som mu len povedala svoju adresu a cesta ďalej prebiehala v tichu. Po návrate domov som všetky tašky pohodila k dverám. Rýchlo som sa osprchovala, prezliekla, oživila dňom ošumelé líčenie a ponáhľala som sa na stretnutie. Do mesta to nie je  tak ďaleko rozhodla som sa, že na stretnutie pôjdem pešo. Cestu však prerušil chrapľavý zvuk. O nie prečo ja? Teraz keď sa ponáhľam toto sa môže stať len mne. Opätok na mojich luxusných topánkach bol zlomený. Domov to už nestiahnem to je jasné.  Vošla som teda do najbližšieho obchodu a kúpila som si nové topánky. Aspoň mám nato objektívny dôvod. Aj tak už budem meškať. Platenie prerušilo zvonenie telefónu. „Halooo.“ „Ahoj bejby aký si mala deň?“ Začal na úvod Kristián.  „No ak mám pravdu povedať zatiaľ prebieha veľmi zle.“ Za iných okolností by som použila nadávku ale sľúbila som mu, že nadávanie obmedzím. V telefóne  zaznel jeho srdečný smiech ktorý tak neskutočne milujem. „Napadlo ma či si nedáme rande.“ Začal na rovinu. „Dnes mám pracovnú večeru Kris, pravdepodobne sa vrátim neskoro.“  Odpovedala som a pošlo mi dosť clivo. „A čo tak zajtra?“ „Och horí mi termín musím dokončiť kolekciu.“  „Čo tak budúci pondelok?“ „Dobre zlato, urobím večeru drž sa“ „Tak ahoj!“ Ukončila som hovor zaplatila som topánky a bežala na stretnutie na ktoré meškám už pätnásť minút.

Dorazila som ako „pravá dáma.“  Uponáhľaná a na tvári asi kilo stresu.  Pri stole pre dvoch sedel vysoký, tmavovlasý muž s hnedými očami.  „Pááááni!“ Povedala som si v duchu. „Tak tento ako rozhodne gay nevyzerá.“ Ale nebudem sa predsa hneď „vzrušovať“ zdanie môže často klamať.  Zatiaľ som ho teda „vrzla“ do zložky „ďalší gay módneho priemyslu.“ Ak by tomu tak nebolo môžem tomuto zaradeniu vždy urobiť pomyselný DELETE. Zrýchlila som teda chôdzu a mierila smerom k stolu. „Dobrý deň vy ste  slečna Sára Fidzberger? „Áno vy budete asi Paulo z Diora však?“ „Rada Vás spoznávam vopred sa ospravedlňujem ale neočakávane som sa zdržala dnes mám asi „deň blbec.“ „To je v poriadku slečna Fidzberger.“ Odvetil s tak podmanivým úsmevom, že sa mi zatočila hlava. „Môžeme si potykať?“ Navrhla som spontánne. „Isteže.“ „Ja som teda Paulo“. „Sára teším ma.“ Paulo mi drsne ale zároveň jemne stisol ruku a pobozkal ma na obe líca. Pri dotyku jeho pier na mojej pokožke sa mi zachvelo celé telo. Boli to presne tie pocity ktoré som prežívala pri svojom prvom bozku. Pravdupovediac, bola som prekvapená z vlastnej reakcie a zostala som poriadne nervózna.       „Mohli by sme sa už konečne usadiť k stolu.“ Nadhodil priateľským tónom a pokračoval.  „Môžem Vám teda Ti objednať pohár vína?“  „Ďakujem“ ale je nepijem zvlášť pri pracovných stretnutiach dám si  pohár chladenej vody.“ „V poriadku, čašník prosím.“ O niekoľko sekúnd sa pri našom stole objavil usmiaty čašník so spýtavým pohľadom. „Dobrý večer, čo si dáte?“ Položil otázku s úsmevom. „Pre slečnu poprosím najkvalitnejšiu balenú, neperlivú vodu akú tu podávate a ja si dám nejakú dobrú whisky čím staršia bude tým lepšie.“  „Samozrejme o chvíľočku prinesiem. „Tak Sára  prejdime k obchodu.“ „Firma DIOR ťa pozná ako skvelú módnu návrhárku a nikto z mojich šéfov nepochybuje o tvojom obrovskom talente.“  „Chceli by sme menšiu spoluprácu pri novej kolekcií.“ Bude to veľká šanca pre teba ako návrhárku ale samozrejme budeš môcť prezentovať svoju prácu na najvyšších miestach a posunúť sa vo svojej kariére ďalej.“ „Samozrejme všetko má svoje úskalia.“ „Navrhla by si kolekciu šiat, ktorú by si v plnej paráde predviedla  na každoročných módnych dňoch v New Yorku.“ „Ale pokiaľ chceš túto prácu dostať musíš na nej začať „makať“ už teraz a odcestovať do New Yorku na niekoľko mesiacov.“ Značka DIOR  chce od Teba spoluprácu na niektorých  modeloch ale samozrejme gro prehliadky bude tvoriť hlavne tvoja kolekcia.“ „Budeš akoby predskokanom DIORA a so všetkou pompéznosťou ťa táto prehliadka môže dostať  na výslnie ale aj potopiť.“ „A ako sa DIOR dostal práve k môjmu menu?“ Myslím si, že je na svete veľa lepších návrhárov ako som ja.“ „Nepodceňuj sa prosím vo fachu si uznávanejšia ako si sama myslíš.“ Pod prívalom informácií som si ani nevšimla, že čašník prinieslo na stôl našu objednávku. Bola som šokovaná nevedela som ako mám reagovať a zrejme si to všimol aj Paulo. „Myslím, že som ťa dosť zaskočil samozrejme, že nemusíš odpovedať hneď.“ „Na odpoveď máš dva týždne.“ „Áno, máš pravdu som celkom zaskočená ale cítim sa zároveň poctená a ponuku si vážim. Odpila som si glg vody potrebovala som tú informáciu stráviť. „Vieš Paulo mám tu na Slovensku aj určité záväzky.“ Viem, že takáto ponuka sa nenaskytne každý deň ale nemôžem len tak odísť.“ „Sára, chápem ťa ale dobre si to zváž.“ Znova na mňa hodil tak zvodný pohľad, že keby som bola slobodná zrejme by som neodolala. „Navrhujem nechajme túto tému tak nechcem ťa ničím ovplyvňovať pobavme sa o niečom príjemnejšom.“ Pracovné stretnutie sa razom premenilo na spontánny rozhovor ja som mu rozprávala s svojom otcovi ktorý  sa mi postaral o  „krásne detstvo“ vďaka jeho  alkoholizmu. On mi hovoril príbehy o tom ako sa v osemnástich zobral s batohom naprieč svetom a ako suvenír z ciest si priniesol okrem zážitkov zranenú ruku ale i mužskú hrdosť. Ten rozhovor bol taký srdečný a zároveň prostý, že ma to dostávalo do údivu.  Po niekoľkých hodinách a dvoch šampusoch som veselo opisovala Krisa ako dokonalého muža, a on srdečne hromžil na svoju bývalú. Z rozhovoru nás vytrhol čašník s jasným stanoviskom. „Mrzí ma, že Vás vyrušujem ale žiaľ máme záverečnú.“    „Dobre pán čašník ja to zacvakám.“ Odpovedal Paulo podnapitím hlasom. „Zavolám si taxík dobre?“  Odpovede som sa nedočkala lebo keď som sa otočila Paula nebolo. Obliekla som sa teda v domnienke, že ho už nikdy neuvidím. Keď som však vyšla z reštaurácie Paulo ma čakal s úsmevom na tvári pri taxíku. Bratislava nebola v noci najbezpečnejšie mesto ale v daždi som mala pocit ako keby bola každá jedna kvapka mojím osobným strážcom. Ani jeden z nás nemal dáždnik ale bolo nám to obom jedno. Paulo ma bez ostychu chytil okolo pása ako keby bol mojím dlhoročným milencom. A ja som nenamietala chytila som ho tiež. Taxík dorazil o pár minút. Nastúpili sme dnu a Paulo zavelil. „Hotel Olympia prosím.“  Tam zrejme býval pomyslela som si. Vystúpi a moja cesta bude pokračovať ďalej. No z jeho pohľadu mi bolo jasné, že sa mi snaží niečo naznačiť. Cesta sa mi zdala neuveriteľne dlhá a prebehla mlčky. Nie, nadarmo sa hovorí, že niekedy sú slová zbytočné. Taxík zastal rovno pred vchodom hotela Paulo zaplatil taxikárovi, pozdravil, zdvorilo obišiel auto aby mi mohol podržať dvere. Vystúpila som a keď ma chytil za ruku nebránila som sa a mlčky som kráčala. Srdce mi tĺklo ako o preteky a túžba mi spaľovala celé telo. Túžila som po ňom ako po žiadnom mužovi. Vo výťahu ma vášnivo pobozkal a ja som jeho bozk opätovala. Zobral ma do náručia a rýchlo odomkol dvere hotelovej izby. Nežne ma položil na posteľ a zahľadel sa mi hlboko do očí. Zrazu ako by sa v ňom prebudil ten najväčší dravec. Strhol zo mňa blúzku tak, že gombíky sa rozleteli po celej izbe vášnivo ma bozkával na  krku a po celom tele. Ani neviem ako a bola som nahá. Nahá s cudzím mužom v cudzej posteli. Ale v tej chvíli mi to nevadilo. Bozkávala som sa s ním tak náruživo ako by to malo byť naposledy. Dotýkala som sa každého póru jeho tela a od vzrušenia som nedokázala polapať dych. Milovali sme sa až do svitania pokiaľ nás oboch nezmohol spánok.

Ráno som sa pobudila nahá v posteli vedľa Paula. Nádherného muža. Miesto toho aby som si ho pritiahla k sebe zmohla v duchu iba na: Do čerta! Niekoľko minút mi trvalo kým som si zrátala koľko je dva plus dva. Som štetka obyčajná štetka! Poviedla som Krisa do pekla!  Keď som si uvedomila čo som urobila neprišlo mi  na um nič lepši než sa potichu spakovať a zmiznúť. Ostatné budem riešiť neskôr. Rýchlo som na seba hodila šaty a z kúpeľne som si zavolala taxík nechcela som Paula prebudiť. Trápny rozhovor s príchuťou včerajšieho sexuálneho opojenia bol to posledné čo som potrebovala. Z hotelovej izby  som odišla mlčky bez odkazu a prisahala som si, že do tohto hotela už v živote nevkročím. V taxíku som sa nezmohla na viac ako povedať adresu a plakať. Boli to slzy zhnusenia, strachu, úzkosti ...   Po návrate domov som sa osprchovala a rozhodla sa, že zamierim rovno za Krisom. Vypla som si telefón a rozhodla sa, že pôjdem peši aspoň si prevetrám hlavu.

Keď som sa objavila pred jeho dverami stuhla mi krv v žilách. Zazvonila som a čakala kým otvorí. „Ahoj miláčik čo tu robíš? Opýtal sa prekvapene. Nedostal odpoveď bola som ticho. „Ideš ďalej?“ Zrazu som mala pocit, že sú moje nohy prikované k zemi. Nedokázala som sa pohnúť. Z očí sa mi valili potoky slz a vyhŕkla som zo seba len: „Kris, urobila som chybu ktorú veľmi ľutujem.“ „Podviedla som ťa.“  Na jeho tvári sa objavil smútok a o pár sekúnd mu po líci stekala slza. Aj napriek tomuto faktu ma pozval dnu a uvaril mi teplý čaj. Ja som mu povedala všetko bez cenzúry a pocítila som úľavu. „Nemilujem ho bola to len kombinácia alkoholu a neovládateľnej vášne.“ Hovorila som bol ticho a hľadel do prázdna. Po niekoľkých minútach sa opýtal: „Miluješ ma?“ „Samozrejme, že ťa milujem.“ „Tak ak ma miluješ prosím objím ma a sľúb mi, že ma nikdy nepodvedieš. Objala som ho a prisahala som mu vernosť.  O niekoľko týždňov ma požiadal o ruku a ja som mu povedala áno.  A čo New York? Kopla som ho do zadku aj spolu s Paulom z ktorého a vykľul prvotriedny sukničkár.  Ja som zostala poučená. Spoznala som čo je to pravá láska a nebola som už tá zmätená a nerozhodná žena. Stala sa zo mňa tá rozhodná a sebavedomá tá ktorú zviedol „DIOR“ ale brala to ako skúsenosť a spoznala prostredníctvom toho samú seba nová Sára .....

Kristína Luptáková 2011©

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Nad Ukrajinou zabíjal ruský Buk z územia separatistov

Pri tragédii spred dvoch rokov zomrelo 298 ľudí na palube letu MH17.

DOMOV

Primár onkologického ústavu mal zobrať úplatok, zadržala ho polícia

Onkologický ústav sa k prípadu nevyjadril.


Už ste čítali?