„Odzvonil priateľstvám na život a na smrť umieráčik?“

Autor: Kristen Luptáková | 10.8.2012 o 17:00 | (upravené 10.8.2012 o 18:07) Karma článku: 8,53 | Prečítané:  226x

Včera som nemohla zaspať a tak som si pustila môj najobľúbenejší seriál. Myslela som si, že pár častí mi postačí a budem o chvíľu spať. Žiaľ najprv som sa prehadzovala v posteli a neskôr som čítala. Spomínala som na chvíle ktoré boli pre mňa v mladšom veku veľmi dôležité a uvedomila som si jednu vec. Prešlo iba krátke časové obdobie a všetky moje zážitky sú už pretavené do spomienok. Položila som si otázku: „Odzvonil v dnešnej dobe priateľstvám už umieračik?" Napriek zážitkom, spomienkam a fotografiám ktoré mám stále niekde odložené nerozlučné priateľstvo sa dnes už pokazilo zdá sa, že stratilo svoj glanc. Mení sa len číslo s pribúdajúcim rokom alebo sa mení aj doba? Myslím si, že to nebude len doba ale hlavne povahy ľudí sa časom menia, niektoré však zostanú zaseknuté  na jednom mieste a vy máte pocit, že si nemáte čo povedať lebo ste už niekde inde.

„S priateľmi zo strednej školy som si nikdy nerozumel a po maturite sa to všetko rozpŕchlo. Mal som jedného dobrého kamoša ale aj s ním sme sa po strednej nejako odcudzili." Rozprával mi kamarát a mala som pocit, že v jeho očiach vidím aj trochu smútku. Stále sa však ťažko odpovedá na otázku: „Prečo sa priatelia zo strednej zrazu cítia cudzí?" Zdalo by sa, že máme rovnaké koníčky a mnoho z nás žije ešte stále na tom istom mieste niekde v rodičovskom byte. Napriek všetkému by sa pocit odcudzenia v mnohých prípadoch dal dokonca nahmatať vo vzduchu. „Je zaujímavé, že po rokoch si s človekom ktorého som považovala za najlepšiu kamarátku nemám doslova čo povedať. Dokonca počas debaty nastala aj tá osudná chvíľka trápneho ticha po ktorej sa treba čo najskôr zdekovať."

Myslím si, že aj napriek nášmu pocitu, že sa nič v našich životoch nezmenilo asi sme veci vtedy vnímali z trochu iného uhla pohľadu. Každá povaha človeka je iná a každá osoba už počas strednej školy (vtedy sa snažíme zaradiť do nejakej society a nájsť si svoje zázemie) má svoje koníčky. To, že máme pocit odcudzenia je len v tom, že človeka už vnímame oveľa objektívnejšie ako počas dospievania. Povahy podobného razenia sa počas strednej školy radia do skupín a psychológovia hovoria, že v každej skupine je jedna viac dominantná osobnosť. Tento človek sa pre ostatné „články" skupiny stáva vzorom, ideálom či vodcom. Často-krát sa stáva, že si tohto jedinca vezmeme za vzor snažíme sa napodobniť jeho spôsoby, štýl obliekania či dokonca meniť svoje postoje.


Nestáva sa často, že priateľstvá ktoré vzniknú počas školských čias ostanú trvalé. Časom sa jednoducho odcudzia. Ak sa vám teda stane, že nastane to trápne ticho treba ho buď prelomiť alebo sa opýtať sám seba: „Sme stále na strednej v rovnakej partií?" Prebdela som v poslednom čase veľa nocí a uvedomila som si, že už nie som v puberte, nesnívam o chlapcoch na plagátoch a mám iné koníčky ako kedysi. Som preto zradca, že si už možno nemám čo povedať s človekom čo sa za tie roky jednoducho nezmenil? Nie. Pretože ktokoľvek z nás má právo na zmenu a na posun o krok ďalej. A ako tak kráčame ďalej objavujeme nové tváre a to nie je zločin. Iba sa prejavila naša individualita a kamarátky zo strednej nemusia byť naša krvná skupina ale na káve sa s nimi nemusí čas tráviť zle :).

Majte krásne dni Kristen :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Komu a prečo to vyhovuje?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?