Bola raz horko-sladká Praha... (Diel 1.)

Autor: Kristen Luptáková | 28.2.2016 o 18:00 | Karma článku: 2,46 | Prečítané:  181x

Nie je to fatamorgána. Dokonca zaručujem, že to nie je sen. Naozaj som sa rozhodla, že napíšem článok. Po viac ako roku. Vážne je to tak dlho? Hlavne v poslednom čase nosím tetovanie na čele: PAUZA. 

Chcem byť úprimná ako to vždy bolo. Tak poďme na to pekne po poriadku. Určite Vám odporúčam veľkú šálku čaju. Tento článok bude mať „úprimné koule.“ Bude o tom čo všetko som zažila v „horko-sladkej Prahe“ ktorá mi ukradla srdce. Menšia séria na pokračovanie o všetkom možnom. Nech sa číta príjemne a verím, že z nej vo Vás niečo zostane. Ďakujem za trpezlivosť.  

Dnes je pre mňa obdobie rok dozadu veľmi nepríjemná, pálčivá a škaredá spomienka. Bolo to už niečo viac ako rok, čo som žila svoj sen. Ale predstavovala som si ten sen naozaj tak? Všetko sa začalo tak nenápadne. V práci som bola počas celého roka pod tlakom. Jednak, bola práca stále rovnaká a druhá vec bola pomenujme ju „kolektívne dusno.“ Toto slovné spojenie ani zďaleka nevystihuje moju dennú realitu. Celú dobu som sa snažila nájsť akékoľvek východisko z veľmi nemilej situácie až jedného dňa zasiahla „Vyššia moc.“ Mám jednu vtipnú teóriu o tom, že Boh riadi naše životy cez poriadne veľkú, dotykovú plazmu. V ten deň si povedal, že na seriál s názvom „Kristína v prú***och až po kolená“ proste nemôže pozerať. Bola nedeľa a ja som sa vracala znova späť do Prahy. Rodina ma celú dobu prehovárala, že by som mala ísť k lekárke lebo som sa cítila strašne unavená a celkovo nevyzrela veľmi dobre. Hovorím si, že pár dní prežijem a ak to neprejde zabehnem k lekárke. Lenže som ani zďaleka netušila, že moju kapitolu už píše „ten hore“ a je mu absolútne jedno ako si veci plánujem ja.  

V skratke si už len spomínam ako ma preberalo pár ľudí uprostred metra. V prvom momente som si z toho dokonca uťahovala. Zhruba po hodine mi došlo, že sa mohlo stať niečo oveľa horšie. Cez najhoršie scenáre, že som mohla skončiť na koľajniciach alebo zrazená autom. Kdeže som kompletne celú noc prebdela rozhodla som sa, že ráno pôjdem k lekárke. Tá ma okamžite poslala na neurológiu (nakoľko som od detstva mala veľmi vážnu diagnózu z ktorej som našťastie vonku :)) pretože chcela vylúčiť tie najhoršie scenáre.

Cez tento blog (aj keď s oneskorením) sa chcem veľmi pekne poďakovať Mudr. Bernáškovej za neskutočne veľkú empatiu a starostlivosť o pacienta.   

Podstúpila som ďalšie vyšetrenia. Všetko bolo pre mňa veľmi náročné, nakoľko som bola vyčerpaná. Nešlo len o telesné vyčerpanie, ale aj veľmi zničenú psychiku. Ak by mal niekto definovať pojem „som úplne na dne“ stačilo by v tom čase ukázať na mňa. Verím tomu, že ak by som tam mala akúkoľvek podporu zvládla by som všetko oveľa jednoduchšie. Realita sa mi však neúprosne vysmievala do tváre a stále dokola poukazovala na fakt, že som sama. Čo tomuto všetkému vlastne predchádzalo?

 Stres.

Samotná práca ktorú som vykonávala síce nebola ideálna ale, na čas sa určite dala zvládať. Poskytovala mi dostatok času na regeneráciu, pracovala som v zaujímavom prostredí a bola aj celkom flexibilná. Ako to však v živote chodí nič nie je ideálne. Poviem to veľmi zjednodušene. Začnem však pri tom pozitívnom. Práca ma veľa naučila (samostatnosť, zlepšenie organizácie času a vyšperkovanie komunikácie). Najväčšia irónia bola, že táto práca ma konečne naučila predávať. Časom mi však ostatné okolnosti začali brať toľko energie, že to malo za následok vyššie písané.

 Aby som to celé jednoducho zhrnula. Zažila som zo strany nadriadenej osoby, veľmi nepríjemné správanie. Najprv formou nevhodnej komunikácie cez mail. Všetko by sa dalo možno ešte zvládnuť. Ale skutočnosť, že som častokrát počula na seba nevhodné poznámky a jednalo sa o otvorenú kanceláriu (kde sme boli všetci) bolo na mňa už veľa. Niekoľkokrát som iniciovala spoločnú neformálnu diskusiu.

Nič...

Až na jedno zvláštne obdobie keď sa do práce chodilo s úsmevom „až dva týždne“ a všetci sme dúfali, že to tak zostane. Nezostalo. Dokonca som nadobudla pocit, že je to ešte desivejšie.

Možno bola chyba v tom, že som nedokázala byť ostrejšia alebo som bola proste len zo všetkého unavená. Po tejto skúsenosti viem, že ak nadriadenému „nesadnete“ môžete byť aj zamestnanec mesiaca a nepomôže Vám to. Bola som tvrdohlavá a keďže odísť z Prahy neprichádzalo v úvahu žila som v nádeji, že sa to zlepší. Nebola som však jediná. Niekoľko ľudí nárazovo odišlo a ak aj prišla nová tvár hneď ako zistila, že podmienky nie sú ideálne odišla. Najhoršie boli dni keď človek prišiel do práce a od rána vedel, že bude zle. Dusno sa dalo doslova „krájať“ na stoličke sa nikto od strachu ani nepohol a radšej držal hubu. Tento článok píšem už z odstupom času a preto viem, že ak by sa niečo podobné zopakovalo treba dať rýchlo ruky preč!

Píšem ho aj pre kohokoľvek kto niečo podobné zažíva a dúfa, že čas to vyrieši. Nie. Určite to tak nie je. Jednoducho treba nabrať odvahu a ak nie je možné o tom diskutovať, proste odísť. Ako som teda tento stres nakoniec zvládla?

Kdeže som bola veľmi unavená, nebola som schopná sa ani poriadne stravovať. Malo to za následok nie len kilá dole, ale aj výstrahu. Lekárka bola neoblomná. Práca alebo zdravie. Vzhľadom na diagnózu z detstva sa vyjadrila, že prácu by som mala prestať robiť (ak budem pokračovať je to na vlastné riziko). Bola som zmätená, zlomená a nešťastná. Dokonca som v tom čase zháňala byt, všetko sa mi zrazu zrútilo ako domček z karát.

Bol čas si priznať, že toto sama „nedám...“

Verím, že všetko sa dá riešiť rozhovorom. V akomkoľvek vzťahu. Čí už ide o priateľstvo, partnerský vzťah alebo pracovné súznenie. Faktom však zostáva, že ak jedna strana ťahá za kratší koniec čoskoro to bude mať následok. Prosím hovorte medzi sebou...

Vaša Kristen :)

Pokračovanie nabudúce....“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Komu a prečo to vyhovuje?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?