Spoveď

Autor: Kristen Luptáková | 4.7.2016 o 18:00 | Karma článku: 3,85 | Prečítané:  171x

V poslednom čase som Vám písala veľa z môjho súkromia. Vždy to bolo nenápadne zaobalené v článku na nejakú tému. 

Často udalosti ktoré som v sebe schovávala dlho a bála som sa o nich písať pretože som si myslela, že na mňa všetci začnú „ukazovať prstom“ a tváriť sa najmúdrejšie na svete. Zrazu som si však uvedomila, že neviete čo sa v mojom živote deje tu a práve teraz. Preto som sa rozhodla napísať tento článok. Možno aj vám začne do seba zapadať prečo som tak dlho nič nenapísala.

Stará práca

Rok sa mi začal veľmi hekticky. V starej práci a známom kolektíve. Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Sú to síce tzv. staré pravdy, ale naozaj pravdivé. Marec bol mesiacom začiatkov ale i koncov. Išla som na menší trip do Londýna. Ten som z rýchlika prebehla a nejako zásadne ma neoslovil, ale miesto asi cca. hodinu od hlučného a veľkého mesta mi ukradlo srdce. Presne takéto prostredie som potrebovala. Pokoj a pohodu. Nakoniec nešlo len o poznávanie veľkého sveta, ale o čosi zásadnejšie. Potrebovala som si „upratať srdcové záležitosti“. Viac k tomu nenapíšem ale ešte sa k tomu vrátim.

Rozlúčky

V živote si plánuješ mnoho vecí. Ale „tam hore“ na to všetko dozerá Boh, Budha, Alah alebo kto len chceš. Vždy si spomeniem na moju teóriu, že Boh má pred sebou veľkú obrazovku ktorú riadi dotykom (však 21. storočie :)). Nemusí si platiť žiadnu káblovku. Jeho programom sú naše životy. Tak sa proste rozhodol, že skoro po dvoch rokoch je mi súdené rozlúčiť sa so starou prácou. Úprimne ďakujem za skúsenosti ktoré mi dala, odvahu a možnosť byť v niečom dobrá. Čakal ma mesiac hľadania. Hľadania niečoho nového.

Beh

Niekde do tohto všetkého som sa rozhodla vtesnať šport. Začiatky boli ako z hororového filmu v znamení pot, slzy a krv. Ale našťastie som mala vedľa seba človeka, čo ma dokáže veľmi motivovať a dodať mi energiu. Vo fáze keď som sa konečne začínala dostávať na úroveň „malého bežca“ mi začalo nepekne štrajkovať koleno. Musela som si dať menšiu prestávku aj z dôvodu, že som začínala v novej práci a veľmi ma to vyčerpávalo.

Boj s časom

Pomoc! Potrebujem aby mal deň väčšiu kapacitu. Nič nestíham. A hrozne často si kladiem otázku: „Prečo nemá deň aspoň 48 hodín?“ Márne sa snažím vtesnať do svojho dňa koníčky, šport a tie zosúladiť s prácou. Nie je to len boj s časom ale aj boj so sebou. Mnoho z vás ani netuší, že som sa opäť musela sťahovať (myslím, že sa jedná o magické číslo štrnásť). Absolútne mi to nepripadá vtipné zvlášť ak uznám fakt, že sa v meste v ktorom žijem necítim „vo svojej koži“ a mám zas potrebu utekať do neznáma.

Česko

Vždy budem tvrdiť, že druhá časť môjho srdca navždy zostane v Prahe. Dva týždne dozadu som mala možnosť zažiť zas pár chvíľ vo svojom meste. Tam sa cítim najprirodzenejšie a dokážem dokonca zabudnúť na prácu a všetky starosti. Našla som si tam pár priateľov ale spoznala som aj ľudí čo budú navždy mojou rodinou. Bez ohľadu na okolnosti zostanú v mojom srdci a budú mojou súčasťou. Som šťastná, že som mohla vidieť kus krásnej zeme. Rozhodne odporúčam Karlovy Vary a okolie. Miesto kde netušíš kam sa skôr pozerať :). Samozrejme nemôžem zabudnúť na obrovské ďakujem človeku, vďaka ktorému som mohla opäť zažiť skutočné MOMEMTY.

Stres a únava

Nová práca, sťahovanie a presúvanie sa z miesta na miesto. Do toho tisícky vecí ktoré ma emocionálne zaťažujú a občas mám potrebu o nich hovoriť len, nemám správneho parťáka na chvíľu porozumenia. Preto boli pre mňa posledné dni náročné nie len po fyzickej, ale i emočnej stránke. Som o mnoho unavenejšia a keďže 95 percent času som v práci, nestíham sa regenerovať a načerpať energiu.

Hľadanie seba

Mám šťastie, že sa v mojej blízkosti nachádza človek s oveľa väčšou kapacitou racionálneho myslenia než ja. Učí ma, že aj keď si hrozne rada zalietam v oblakoch nohy potrebujú gravitáciu. Je to pre mňa tá najväčšia výzva na svete. Ale vďaka jeho prístupu k životu som si uvedomila, že ak niekde nepociťujeme spokojnosť je čas ísť ďalej. Úprimne vždy som tvrdila, že sme na tomto svete príliš krátko. Preto si zachovajme seba. Svoju jedinečnosť. Sme tu len v jednom kuse. Nesieme si svoju osobnosť, povahové črty i jedinečné vnímanie sveta.

 

P.S. Tešte sa na klasiku o vzťahoch v najbližšom čase.

-T-

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?