Psychológovia vyniesli na svetlo rôzne štatistiky o ľudskej osobnosti. Napríklad o správaní sa človeka vo všeobecnosti, strese a iných veciach. Štatistiky v tomto odbore sú pre mňa zaujímavé a rada sa do nich „zahryznem“. Niektoré z nich mi však prídu tak absurdné, že mám pocit ako by sa odborníci len nudili a zhromažďovali fakty ktoré ani nepovažujem za potrebné. Niekedy si kladiem otázku: „Prečo neskúmate skutočnú realitu okolo seba?“ Možno práve vtedy by zistili čo dnešný svet skutočne sužuje a ľudom spôsobuje bezsenné noci.
Vráťme sa k modelovej situácií stretnutia dvoch ľudí. V rozhovoroch najčastejšie preberáme úspech v práci, akú máme dokonalú a spoľahlivú rodinu. Nikto sa určite po takomto rozhovore nepozastavuje a hlbšie ho nerieši. Ale často krát to čo vidíme nie je naozaj reálne realita ktorá sa v živote danej osoby odohráva.
Ja sama mám odpor falošným ľudom a často som sa s nimi v živote stretla. Pretvárka je pre mňa vlastnosť ktorú neznesiem a dokáže ma veľmi zraniť, hlavne v prípade, že sa jedná o človeka na ktorom mi záleží. Ale je jeden prípad pokiaľ sa toto správanie dá odpustiť a považuje sa za tolerujúce. Vysvetlím Vám to ja jednoduchom príklade ktorý sa nezakladá na realite ale môže sa prihodiť komukoľvek.
Predstavte si jednoduché mladé dievča vo veku 19 rokov volajme je napríklad Adriana. Adriana je mladé dievča zo slušnej kresťanskej rodiny. Úspešne študuje a stará sa o dvoch mladších súrodencov Peťa a Janka. Jej spolužiaci ju opisujú ako usilovnú žiačku s dobrým srdcom, ktorá ak môže pomôže aj cudziemu človeku. Každý deň je usmiata a navonok pôsobí pokojne. Ale Adriana v skutočnosti vedie dvojitý život. Jej otec bývalí vojak si z vlastnej rodiny urobil súkromné vojsko. Doma musí byť všetko dokonale zorganizované a ak nie je nasleduje krik a vyhrážky. Adrianin otec má navyše problém s alkoholom a často je násilný. Adriana je príliš malým článkom a svoju situáciu nedokáže riešiť. A ak by to aj dokázala bráni jej v tom strach. Nie však strach o seba ale o jej matku a neplnoletých súrodencov. Preto naďalej vedie dvojitý život.
V tomto prípade sa „pretvárka“ vlastne za pretvárku považovať nedá. Ľudia v takýchto prípadoch sú doslova nútený byť niekým iným. Sú v podstate väzňom vo vlastnom svete. Často to čo sa im udialo nedokážu ovplyvniť lebo nato nemajú prostriedky a tak je lož ich jediné východisku a hrajú svoju hlavnú úlohu vo svojom „divadle“.
Určte sa nejeden z vás už chcene či nechcene, ocitol v úlohe psychológa. Najčastejšími prípadmi sú zlomené srdcia, komplikácie v škole/práci alebo nepríjemné rodinná atmosféra. Práve posledný fakt bol práve problémom našej mladej ženy. Každý z nás ma svoju tajnú stránku ktorú niekomu neukazuje či už pretože sám nechce alebo mu v tom bráni strach. V takýchto prípadoch je najvhodnejšie pýtať sa. Pýtajte sa ako sa majú ľudia vo vašom okolí. Pýtajte sa aj niekoľkokrát. Nech sa Vám čokoľvek na človeku nezdá, lebo neskôr to už možno nepomôže. Vpustiť niekoho do svojej vlastnej „tajnej komnaty“ nie je nič jednoduché. A teraz hovorím z vlastnej skúsenosti. Človek v ťažkej situácií ťažšie chápe rady od druhých ale za pokus to stojí možno práve vy po nakuknutí sa stanete lekárom...
P.S. Prajem aby ste v živote zažili len príjemné veci a svoje tajné dvere nenavštevujte príliš často!
Autorka Kristína Kristen Luptáková